Panó

Pán Ó, samotársky päťdesiatnik, sa usiluje nanovo poskladať svoj život, ktorý sa mu rozpadol po odchode ženy, s ktorou prežil svoje najvitálnejšie a najproduktívnejšie roky. Dolieha naňho únava a bezradnosť a aby tento stav prekonal, vydáva sa na cestu. Chce nájsť svoj komplement, pretože si myslí, že práve fakt, že mu niečo chýba, je zdrojom jeho únavy a bezradnosti.

Kvôli svojmu putovaniu sa vzdáva zamestnania, čo sa ukáže ako sebazničujúce rozhodnutie, ale v jeho chápaní je svet, v ktorom je nútený žiť, usporiadaný s takou systémovou chybou, že podieľať sa na jeho fungovaní akoukoľvek námezdnou prácou nie je poctivé.

Spomína si, sníva, a hlavne sa trápi akoby práve touto úlohou, trápiť sa pre svet, ho niekto poveril. Pokúša sa dopracovať k nejakej, ak už nie spásnej, tak aspoň spoľahlivej, či skôr sebaupokojujúcej myšlienke.

Jedného dňa zbadá v uliciach mesta čudnú bežiacu dvojicu. Majú niečo znepokojivé v pohľadoch i v pohyboch. Akoby vedeli o niečom, o nejakom nebezpečenstve, o ktorom ostatní ešte nič netušia. S plynúcim časom sa k dvojici pridávajú ďalší. Napokon vidí bežať, ako sa mu zdá, už celé mesto. Prečo a kam bežia, o tom nikto z bežiacich nehovorí. Ale znepokojenie a naliehavosť v ich očiach sú také veľké, že pán Ó neodolá a pripojí sa k nim.